Rituál pôdy uprostred digitálnej únavy
Na 143 hektároch nitrianskeho výstaviska sa aj v jubilejnom 51. ročníku odohráva čosi, čo presahuje kategóriu bežného veľtrhu. Kolektívna performancia venovaná pôde, ktorú sme si väčšinou zvykli vytesňovať za obrazovku telefónu.
Sophia Szabó, DiS. · 7. septembra 2026
Agrokomplex nie je festival v zmysle, na aký sme si za posledné roky zvykli. Nehrá sa tu o headlinerov ani o hashtagy, hrá sa tu o niečo staršie a paradoxne oveľa naliehavejšie. O vzťah k pôde, k jedlu a k rukám, ktoré oboje ešte stále vedia spracovať. Práve v tejto neatraktívnosti, v odmietnutí byť „instagramovateľný“ spôsobom, na aký sme zvyknutí, spočíva jeho tichá subverzívnosť.
Pavilóny ako archív kolektívnej pamäte
Vojsť do haly plnej poľnohospodárskej techniky znamená vojsť do priestoru, kde sa estetika ťažkého kovu stretáva s takmer nábožnou úctou návštevníkov k strojom, ktoré živia krajinu. Traktory tu nie sú vystavené ako produkty, sú vystavené ako sochy. Monumenty práce, ktorú mestský človek prestal vidieť, no bez ktorej by jeho raňajkový stôl zostal prázdny.
Kontrast medzi touto ťažkopádnou, hlučnou mašinériou a tichými, takmer meditatívnymi expozíciami hospodárskych zvierat vytvára zvláštnu dramaturgiu bez dramaturga. Nikto ju nenavrhol ako umelecký zámer, a predsa funguje presnejšie než väčšina kurátorsky vyšperkovaných inštalácií, ktoré sme zvyknutí obdivovať v galérii.

Gastronómia ako posledný autentický rituál
Kým veľkomestské food festivaly čoraz viac splývajú s estetikou sociálnych sietí. Jedlo fotogenické skôr než chutné. Stánky s tradičnými slovenskými potravinami na Agrokomplexe fungujú opačným smerom. Chlieb, syry, medovina, klobásy. Žiadny plating, žiadna réžia svetla, len priama, takmer hrubozrnná úprimnosť chuti.
Je to gesto, ktoré pôsobí takmer disidentsky voči prevažujúcej vizuálnej kultúre. Jedlo, ktoré sa neponúka očiam, ale žalúdku a pamäti. Ochutnávka domáceho chleba sa tu stáva krátkym, no intenzívnym návratom k niečomu, čo sme si ako generácia nechali ukradnúť dodávkovými aplikáciami.
Škoda len, že táto úprimnosť nepokrýva celý areál rovnomerne. Popri stánkoch s poctivými lokálnymi produktmi sa totiž pravidelne objavuje aj rad univerzálnych občerstvovacích búdok a suvenírových pultov, akých je plný takmer každý veľtrh či festival na Slovensku. Cestoviny, langoše či textil bez zjavnej väzby na slovenský vidiek, predávané za ceny, ktoré s pôvodnou myšlienkou podujatia príliš nekorešpondujú. Na výstave, ktorá si za cieľ kladie ukázať to najlepšie zo slovenského poľnohospodárstva, by si takýto priestor jednoznačne zaslúžili skôr samotní slovenskí farmári a spracovatelia než anonymná festivalová gastronómia. Nejde o zásadný problém, skôr o premárnenú príležitosť dotiahnuť koncept do posledného detailu.
Folklór medzi múzeom a živým organizmom
Sprievodný program s folklórnymi vystúpeniami balansuje na tenkej hrane medzi múzejnou rekonštrukciou a živou tradíciou. Kroje, spev a tanec, to všetko môže ľahko skĺznuť do polohy turistického suveníru. Práve v prostredí Agrokomplexu, obklopenom poľnohospodárskou realitou a nie festivalovou scénografiou, si však folklór udržiava čosi zo svojej pôvodnej funkčnosti. Nejde o performovanie identity pre kameru, ale o jej pripomínanie si pre seba samých.

Generácie na spoločnej ploche
Najzaujímavejším pozorovaním nie je expozícia samotná, ale demografia davu. Starší návštevníci s odborným zrakom skúmajúci parametre traktorov vedľa detí, ktoré prvýkrát v živote stoja pri živom teľati. Mladí ľudia, ktorí prišli skôr zo zvedavosti než z poľnohospodárskej vášne, no odchádzajú s telefónom plným fotiek zvierat namiesto stories z koncertu.
Agrokomplex tak nechtiac plní funkciu, o ktorú sa mnohé kultúrne podujatia márne snažia navodenou dramaturgiou. Medzigeneračné stretnutie bez umelej scenárie.
Živá diagnóza vzťahu k pôde
Agrokomplex 2026 nie je dokonalý. Časti areálu pôsobia administratívne a fádne, spomínaná občerstvovacia zóna miestami stráca kontakt s pôvodnou témou výstavy a orientácia v rozľahlom areáli unaví aj skúseného návštevníka.
Napriek tomu ide o podujatie s jasnou, aj keď nevyslovenou tézou. Že vzťah k pôde, k jedlu a k práci rúk nie je nostalgickým reziduom minulosti, ale živou súčasťou našej identity, ktorá len čaká, kým si ju znovu všimneme. V čase, keď kultúra čoraz častejšie znamená obrazovku, je Agrokomplex pripomienkou, že niektoré veci sa dajú zažiť len prstami, nosom a jazykom. Nie kamerou telefónu.



Súvisiace
Posledný dúšok patril davu, nie vínu
Kým prvý dúšok tradične patrí primátorovi, ten posledný si tento rok museli návštevníci Pezinského vinobrania takmer vybojovať. Nie o víno, ale o pár centimetrov výhľadu na pódium, kde v nedeľu večer hrali Horkýže Slíže.
Sophia Szabó, DiS. · 23. septembra 2026
Trnavský jarmok chce byť kráľovský. Koľko stredoveku sa však zmestí medzi kolotoče a koncertné pódium?
Trnava sa na štyri septembrové dni opäť pokúsila premeniť svoje historické centrum na veľké javisko. Tento rok k tomu pridala korunu, Bela IV., stredoveké mestečko, rytierov, remeselníkov, kolotoče aj koncertné pódium. Výsledkom je podujatie, ktoré už dávno nie je iba jarmokom. Otázkou zostáva, čím vlastne je.
Sophia Szabó, DiS. · 16. septembra 2026
Ako sa Veľké Kostoľany na jeden septembrový deň premenili na jarmočné mestečko
Medzi vôňou langošov, tónmi z hlavného pódia a detským výskotom z kolotočov si obec pripomenula, že jarmok nie je len trh. Je to rituál, ktorý na pár hodín zjednotí generácie.
Sophia Szabó, DiS. · 10. septembra 2026
Ako si obec pripomenula 82. výročie SNP
Namiesto chladných pomníkov a mestských tribún stavila Chtelnica pri spomienke na 28. august na celkom inú atmosféru. Spomienkový večer zasadila priamo do parku pod barokovo-renesančným kaštieľom s históriou siahajúcou až k Márii Terézii.
Sophia Szabó, DiS. · 1. septembra 2026