Posledný dúšok patril davu, nie vínu

Pezinok patrí k mestám, kde sa vinárska tradícia nedá len tak odložiť do vitríny mestského múzea. Žije sa tu ňou celý rok a raz ročne, cez tretí septembrový víkend, sa jej mesto odovzdá naplno. Aj tento rok, od 18. do 20. septembra 2026, sa historické centrum zmenilo na kombináciu obradu, trhu a hudobného festivalu naraz. A práve v tomto trojhlase sa najlepšie počuje, kde si Vinobranie ešte drží svoj pôvodný rytmus a kde ho už dávno prehlušilo niečo iné.

Prvý dúšok

Rituál, ktorý dal podujatiu meno, je jednoduchý a starý. Mušt z prvého strapca kedysi patril richtárovi, dnes ho pri slávnostnom otvorení ochutnáva primátor. Symbolika siaha ďaleko za rok 1934, keď mesto po rokoch obnovilo oberačkové slávnosti pri príležitosti sviatku svätého Václava. Archeologické nálezy pritom hovoria o tom, že vinič sa v Malokarpatskom regióne pestuje už vyše 2000 rokov a prvé písomné správy o pezinských oberačkách pochádzajú z 13. storočia. Od roku 1958, keď sa zrodili Malokarpatské vinobrania, sa slávnosť takmer päťdesiat rokov striedavo konala v Modre a Pezinku. Prvý dúšok teda nie je len otvárací ceremoniál. Je pripomienkou, že podujatie malo pôvodne jediný účel, poďakovať.

Tri dni, dve tribúny

Organizátori tento rok postavili program na dvoch tribúnach. Radničné námestie patrilo populárnejšej línii. V piatok Heľenine oči, Replay Band, Pil C a do noci DJ Mark Dann, v sobotu Voising, Morena, Para, Queenshow a napokon Nerieš. Tribúna pred zámkom v Zámockom parku ponúkala pestrejší mix, od kapely Sad a Tma cez The Wet Floor a folklórny blok Fíha Tralala a Folklór X až po Veroniku Rabadu, Iconito a Komajotu. Súbežne bežala aj tichšia časť programu. Vinárska ulička s pezinskými vinármi na pešej zóne, detská hra Cesta vínnej mušky pri fontáne pred zámockým parkom, alebo Tradičná prešovačka pred Malokarpatským múzeom, kde miestny Bakchus a Pereg ukazovali, ako sa kedysi lisovalo hrozno ručne.

Nedeľa, keď sa ulica zaplnila

Nedeľa patrila obradu vo svojej najčistejšej podobe. O 11:00 vyrazil mestom Alegorický sprievod, hodinu na to nasledovalo Požehnanie úrody. Dva momenty, v ktorých je Vinobranie najbližšie tomu, čím bolo pred takmer 90. rokmi. No presne od tejto chvíle sa ulice okolo Radničného námestia začali napĺňať iným spôsobom. Popoludní hrali Čarovné ostrohy a Funkiez a s každou hodinou pribúdalo ľudí, stánkov s jedlom aj čakajúcich pri kolotočoch, ktorých bolo tento rok v centre badateľne viac než v predchádzajúcich ročníkoch.

Dúšok, ktorý sa nedal dopiť

Vyvrcholenie prišlo o 18:00, keď na hlavnú tribúnu nastúpili Horkýže Slíže. Ich meno je na pezinskom vinobraní zárukou davu, aký žiadna iná kapela víkendu nedokázala pritiahnuť. Presne to sa tento rok aj potvrdilo. A to doslova. Námestie sa zaplnilo natoľko, že kto neprišiel medzi prvými, sledoval koncert cez plece predného radu alebo skôr podľa zvuku než podľa pohľadu na pódium. Tí, čo si miesto pri bariérke nezaistili s dostatočným predstihom, si z posledného veľkého bodu programu odniesli skôr pocit hustoty davu než samotný koncert.

Je to zvláštny obraz pre podujatie, ktorého symbolom je práve dúšok. Teda niečo, čo sa dá vychutnať v pokoji, jeden po druhom, s výhľadom na to, čo sa pred vami deje. Posledný veľký moment tohtoročného Vinobrania namiesto toho patril skôr tlačenici než zážitku. Nie preto, že by organizátori niečo zanedbali. Skôr preto, že mestské centrum a headliner formátu Horkýže Slíže sú jednoducho nerovný pár.

Ticho na Vinárskej uličke

Kto sa davu chcel vyhnúť, mal na výber. Vinárska ulička na pešej zóne fungovala celý víkend bez tlačenice. Pezinskí vinári tam nalievali priamo návštevníkom, ktorí sa chceli baviť skôr o víne než o playliste hlavnej tribúny. Podobne pokojne plynula aj Tradičná prešovačka pred múzeom. Kto teda prišiel na Vinobranie kvôli vínu, mal ho stále kde nájsť. Len to už nebolo miesto, kde sa sústreďovala pozornosť väčšiny.

Keď sa v nedeľu okolo deviatej večer námestie začalo pomaly vyprázdňovať, na dlažbe zostali plastové poháre, zvyšky langošov a pár detí zaspatých na pleciach rodičov pri poslednom kolotoči. Prvý dúšok tohto ročníka patril primátorovi a tradícii. Ten posledný patril davu. A možno je najvyšší čas, aby si Vinobranie samo priznalo, že dnes už oboje neznesie na rovnakom námestí naraz.