Bazilika v pozadí, cenník v popredí

Od 8. do 11. októbra 2026 sa Štúrovo opäť premenilo na jeden dlhý pult. Stánky sa ťahali od pešej zóny cez Hlavnú ulicu až k parkovisku pri Vadaši, kde sa nad kolotočmi otáčalo obrovské vyhliadkové koleso. Za ním, na druhom brehu Dunaja, stála ostrihomská bazilika a hrad. Lepšiu kulisu by si jarmok nevedel objednať. A pritom je to viac než kulisa. Je to pôvodný dôvod, prečo sa tu vôbec niečo predáva.

Jarmok, ktorý prežil kráľa aj socializmus

História štúrovského jarmoku je dlhšia než história väčšiny slovenských miest. Miestna tradícia ju odvíja od obnovy tureckej pevnosti Kakath v polovici 16. storočia. Oficiálnu pečiatku dostal až v roku 1724, keď Karol III. povolil vtedajšiemu arcibiskupskému Parkanu štyri veľké výročné jarmoky. Na Juraja, Bartolomeja, Šimona a Júdu a na Luciu. Z tejto štvorice dnes zostal jediný.

Aj ten sa musel posunúť. Pôvodný termín 28. októbra kolidoval za prvej republiky so štátnym sviatkom, a tak sa jarmok presťahoval na začiatok mesiaca. Socializmus mu na čas vzal aj meno svätcov a nahradil ho neutrálnym názvom podľa mesta. V roku 1956 ho dokonca prenášala televízia, čo bola v Československu vtedy takmer technologická senzácia.

Pamätníci a miestni spisovatelia opisovali jarmok cez lode naložené kapustou, ktoré sa jedna za druhou vynárali z dunajského oblúka a zakotvili pri brehu. Dnes kapusta neprichádza po rieke. Prichádza zabalená v halušky a predáva sa pod názvom Brindza Gang, hneď vedľa obchodov Deichmann a KiK.

Cenník ako dramaturgia

Najzaujímavejší dokument tohtoročného jarmoku nie je plagát, ale mestský sadzobník pre predajcov. Rozdeľuje jarmok na zóny od A po F a každej prideľuje cenu za štvorcový meter a deň. Remeselníci na pešej zóne platili 3 eurá. Ostatný sortiment na Hlavnej ulici 8 eur. Zóna reštauračných zariadení pri kruhovom objazde 13 eur. Kolotoče na parkovisku pri Vadaši 5 eur.

Je to logické. Gastro zarába najviac, a tak najviac aj platí. Lenže cenník zároveň hovorí, čo jarmok považuje za svoje jadro a čo za svoj biznis. Remeslo je tu chránené nízkou sadzbou ako niečo, čo by sa bez dotácie neuživilo. Jedlo je prémiová nehnuteľnosť. Zaujímavé je, že už koncom augusta boli vypredané takmer všetky zóny vrátane remeselnej. Záujem teda nechýba ani tým, ktorí predávajú hrnce.

Dav, ktorý sa nikam neponáhľa

Kto prišiel v sobotu podvečer, poznal jarmok predovšetkým ako tlačenicu. Bundy, šuštiaky, prvé zimné vesty. Starý maďarský porekadlový obraz, podľa ktorého Šimon a Júda prinášajú koniec letného oblečenia, sa naplnil doslova. Na Hlavnej ulici sa šlo krokom, ktorý určovali ľudia pred vami.

Ponuka bola presne taká, akú dnes nájdete na väčšine veľkých jarmokov. Palacinky a bubble waffle, zemiakové špirály na palici, grilovaný syr, chilli omáčky, kürtőskalács, medovina za euro až euro päťdesiat. Nič z toho nie je chyba. Je to však ponuka, ktorá by mohla stáť v Trnave, Pezinku či Michalovciach bez toho, aby si niekto všimol rozdiel.

Rozdiel sa ukáže až pri čítaní cedúľ. Medovina má pod slovenským názvom napísané aj maďarské mézbor, bryndzové halušky sa predávajú ako juhtúrós sztrapacska a nad stánkom s trdelníkom visí žltá tabuľa výlučne po maďarsky. Štúrovo je dvojjazyčné bez toho, aby to muselo niekde vyhlasovať. Jarmok je jedno z mála miest, kde to vidno na prvý pohľad.

Kde jarmok ešte pripomína jarmok

O blok ďalej sa tempo mení. Pešia zóna patrila remeselníkom a s nimi aj o niečo pokojnejšiemu publiku. Ovčie kožušiny prehodené cez vešiaky, kožušinové vesty, luky a šípy v drevenom vedre, ruženec vedľa ruženca. Medzi stánkami sa dalo zastaviť bez toho, aby vás niekto posunul ďalej.

Najsilnejším obrazom bol stánok keramika Lászlóa Kovácsa. Hnedé glazované nádoby s vyrytými nápismi méz, cukor, bors či fokhagyma, teda med, cukor, korenie, cesnak. Hrnce na pečenie a varenie, prasiatka-pokladničky, vázy. Tabuľka hrdo hlásila, že ide o jurovanú úžitkovú keramiku. Predmety, ktoré nemajú byť suvenírom, ale majú skončiť v kuchyni. Presne tu jarmok plní funkciu, pre ktorú ho kedysi kráľ povolil.

Dve pódiá, jeden jazyk

Hudobná vrstva jarmoku sa rozdelila do dvoch priestorov. Na menšom pódiu pri pizzerii a vape shope spievala speváčka pre hustý dav, v ktorom deti sedeli rodičom na pleciach. Pod platanmi na druhom pódiu svietilo logo maďarskej popovej skupiny Groovehouse a publikum siahalo hlboko pod koruny stromov.

Výber je pre Štúrovo prirodzený. Mesto žije v kultúrnom priestore oboch brehov a jarmok to nemá dôvod zakrývať. Otázkou zostáva iné. Pódium tu funguje rovnako ako všade inde, ako magnet, ktorý drží ľudí v meste aj po zotmení. S históriou jarmoku ani s remeslom ho nespája nič okrem adresy.

Koleso s výhľadom na arcibiskupa

Večer sa ťažisko presunulo k Vadašu. Pirátska loď Black Flag sa hojdala nad hlavami, kolotoč s pozlátenými koníkmi svietil stovkami žiaroviek, pri automatoch na plyšáky stál rad detí. Komerčná zábava v najčistejšej podobe.

A predsa práve tu vzniká najsilnejší obraz celého podujatia. Vyhliadkové koleso orámuje ostrihomskú baziliku tak presne, akoby to niekto plánoval. Je to sídlo arcibiskupstva, ktoré pred tristo rokmi samo žiadalo kráľa o jarmočné privilégium pre Parkan. Zábavný park dnes stojí na brehu, z ktorého sa kedysi vykladala kapusta, a pozerá sa na inštitúciu, bez ktorej by tu nestál.

Čo z jarmoku zostane po štyroch dňoch

Štúrovský jarmok nemá problém s návštevnosťou ani s predajcami. Má skôr opačný problém. Je taký úspešný, že sa jeho podoba prirodzene prispôsobuje tomu, čo sa predáva najlepšie. Gastro rastie, kolotoče rastú, pódiá rastú. Remeslo zostáva na pešej zóne a robí presne to, čo robilo vždy.

Mesto by nemuselo nič rušiť. Stačilo by, keby jarmok viac rozprával svoj vlastný príbeh. Lode s kapustou, kráľovská listina, televízny prenos z roku 1956, dvojjazyčné cedule. Toto všetko je materiál, ktorý žiadny iný slovenský jarmok nemá. 470 rokov tradície by si zaslúžilo aspoň jeden bod programu, ktorý sa nedá prenosne presunúť do iného mesta. Kulisu na to Štúrovo má. Stačí sa otočiť smerom k Dunaju.