Trnavský jarmok chce byť kráľovský. Koľko stredoveku sa však zmestí medzi kolotoče a koncertné pódium?

Trnava má jednu výhodu, ktorú si nemusí vyrábať pomocou kulís. Historické centrum jej poskytuje scenériu takmer automaticky. Kamenné uličky, mestské veže, hradby a námestia vytvárajú priestor, v ktorom sa dá veľmi jednoducho predstaviť mesto spred niekoľkých storočí.

Tohtoročný Trnavský jarmok sa rozhodol túto výhodu ešte výraznejšie dramaturgicky využiť. Od 10. do 13. septembra 2026 postavil do centra pozornosti kráľovskú symboliku a historický príbeh mesta. Belo IV. sa stal akýmsi sprievodcom podujatia a historické prvky sa objavili v názvoch, vizuáloch aj programe. Lenže medzi rytierom na koni a moderným koncertným pódiom je pomerne veľký kus cesty. A práve v tomto kontraste je tohtoročný jarmok najzaujímavejší.

Jarmok, ktorý už dávno nie je iba jarmokom

Klasický obraz jarmoku je pomerne jednoduchý. Trh, remeslá, jedlo, hudba, kolotoče a ľudia, ktorí sa počas jedného dňa prejdú centrom mesta. Trnavský model je podstatne ambicióznejší.

Hlavná ulica patrila remeselnému trhu, Dolnopotočná kolotočom a jednotlivé námestia a parky dostali vlastné programové identity. Trojičné námestie sa počas piatka až nedele zmenilo na koncertný priestor, Námestie SNP na miesto ľudovej veselice a Sad Antona Bernoláka na stredoveké mestečko Tyrna. Ružový park zase ponúkol detský svet s rozprávkami, korunovačnými dielňami a postavičkami z detskej fantázie. Na papieri to vyzerá ako veľmi široký záber. A aj ním je.

Trnavský jarmok sa nesnaží vybrať jednu cieľovú skupinu. Chce osloviť rodiny s deťmi, milovníkov histórie, folklóru, remesiel, koncertov aj návštevníkov, ktorí jednoducho prišli na podplamenník a kolotoč. To môže byť jeho najväčšou silou, ale zároveň aj slabinou. Čím viac sa podujatie rozrastá, tým náročnejšie je udržať jednotnú identitu.

Belo IV. verzus Gladiátor

Tohtoročná dramaturgia postavila do jednej programovej mapy pomerne zvláštnu dvojicu. Na jednej strane stojí Belo IV., stredoveké mestečko Tyrna, šermiari, rytiersky turnaj na koňoch, fakľový sprievod, vlajková show talianskeho súboru Ducato di Parma či slávnostná streľba z trebuchetu.

Na druhej strane Hudba z Marsu, Gladiátor, Yael, Mark Dann, Libido či Katarína Knechtová. Nie je to kritika sama osebe. Moderný mestský jarmok už pravdepodobne nemôže fungovať ako historická rekonštrukcia. Ak by sa Trnava pokúsila štyri dni predstierať, že je rok 1238, zrejme by skôr vytvorila tematický park než živé mestské podujatie.

Problém teda nie je v tom, že sa vedľa stredovekého turnaja objaví popová hudba. Zaujímavejšia je otázka, či medzi týmito svetmi existuje dramaturgický most. Tohtoročný jarmok ho vytvára predovšetkým cez samotné mesto. Historická Trnava je kulisou, súčasná Trnava publikom a jarmok miestom, kde sa obe vrstvy stretávajú. Je to kompromis. A možno práve preto funguje.

Stredovek ako atrakcia

Najvýraznejším dramaturgickým pokusom o návrat do minulosti bolo stredoveké mestečko Tyrna v Sade Antona Bernoláka. Program tu neostal iba pri kostýmoch. Návštevníci mali k dispozícii šermiarske vystúpenia, tanečný workshop, detský rytiersky turnaj, lovecký turnaj na koňoch, fakľový sprievod či príchod kráľa. A nechýbalo ani stredoveké karaoke. To bol detail, ktorý veľmi presne ukazuje, že nejde o historickú rekonštrukciu v akademickom zmysle slova.

Je to skôr historická fikcia určená na zážitok. A práve preto môže byť pre návštevníka atraktívnejšia než sterilná historická prednáška. Otázka autenticity však zostáva visieť vo vzduchu. Keď sa stredovek stane programovým produktom, koľko z neho ešte zostáva históriou a koľko už iba kulisou? Trnavský jarmok na túto otázku nemusí odpovedať. Možno ani nechce. Jeho cieľom nie je rekonštruovať minulosť. Jeho cieľom je urobiť minulosť dostatočne zaujímavou pre súčasného návštevníka.

Remeslo ako posledná kotva tradície

Ak má jarmok niečo, čo ho dokáže pevnejšie ukotviť v pôvodnom význame slova, je to remeselný trh. Ten začínal každý deň už ráno a počas štyroch dní obsadil Hlavnú ulicu. Popri sprievodnom programe tak zostala zachovaná základná jarmočná funkcia a to stretnutie predajcov, remeselníkov a návštevníkov v centre mesta. Práve tu sa však ukáže rozdiel medzi „remeselným jarmokom“ a veľkým mestským podujatím.

Človek môže prísť za keramikou, drevom alebo ručnou výrobou, ale rovnako ľahko môže skončiť pri kolotočoch, koncerte alebo stánku s jedlom. Remeslo už nie je jediným obsahom jarmoku. Je jednou z jeho vrstiev. A možno je to prirodzený vývoj. Tradícia, ktorá sa nedokáže meniť, sa môže veľmi rýchlo stať múzejným exponátom. Tradícia, ktorá sa zmení úplne, však zase riskuje, že stratí dôvod, prečo vznikla. Trnavský jarmok sa momentálne pohybuje presne medzi týmito dvoma pólmi.

Trojička patrila súčasnosti

Ak sa niekto chcel vyhnúť historickej vrstve jarmoku, stačilo prísť na Trojičné námestie. Piatkový večer patril Hudbe z Marsu, Supple People a následne Gladiátoru. Sobota pokračovala cez Libido a Yaela až k Markovi Dannovi. V nedeľu prišli Bukasový masív a Katarína Knechtová. Je to dramaturgia, ktorá má jasný cieľ. Zabezpečiť, aby sa na jarmok nechodilo iba cez deň.

Večerný koncertný program je totiž mechanizmom, ktorý z jednodňovej návštevy vytvára celodenný alebo viacdňový pobyt. A práve tu sa jarmok približuje festivalovej logike. Návštevník už nekupuje iba predmet od remeselníka alebo jedlo. Kupuje si celý deň v meste. Prechádzku, koncert, atrakcie, historické divadlo, detský program a atmosféru centra.

Vstupné za samotný jarmok pritom nie je tým, čo tento model drží pokope. Jeho ekonomika je postavená skôr na návštevnosti, predajcoch, partneroch, gastronómii a celkovom pohybe ľudí v meste. To je úplne iný model než pri klasickom hudobnom festivale.

Mesto ako festivalový areál

Najzaujímavejším prvkom Trnavského jarmoku preto možno nie je konkrétny koncert ani rytiersky turnaj. Je ním samotný priestor. Jarmok nepotrebuje plot, ktorý by návštevníka oddelil od mesta. Namiesto toho rozkladá program priamo do jeho ulíc a námestí. Človek môže prejsť z remeselného trhu na folklór, odtiaľ k stredovekému programu a následne na koncert.

Trnava sa počas štyroch dní nestáva iba hostiteľom podujatia. Sama sa stáva jeho scénou. To je veľká výhoda, ale zároveň logistická výzva. Čím viac programových bodov sa rozmiestni po historickom centre, tým viac sa podujatie spolieha na prirodzenú orientáciu návštevníka, priechodnosť ulíc a schopnosť jednotlivých scén fungovať bez toho, aby si navzájom konkurovali. Pri veľkom mestskom podujatí totiž nie je najväčším problémom vytvoriť program. Najťažšie je vytvoriť priestor, v ktorom sa ten program dá dobre zažiť.

Pre deti rozprávky, pre dospelých trochu reality

Ružový park priniesol ďalšiu vrstvu jarmoku. Rozprávkový svet medzi ružami ponúkol čítanie rozprávok, korunovačné dielne a program postavený na detskej fantázii. V záhrade Knižnice Juraja Fándlyho sa čítali texty Jozefa Pavloviča a Braňa Jobusa, zatiaľ čo priamo v parku prebiehali korunovácie malých návštevníkov. Aj tu je viditeľná snaha vytvoriť paralelný program pre publikum, ktoré by inak zostalo pri kolotočoch. A opäť ide o rozumný krok.

Moderné mestské podujatie dnes nesúťaží iba s inými podujatiami. Súťaží aj s domácou obrazovkou, streamovacími službami a nekonečnou ponukou voľnočasových aktivít. Ak chce mesto dostať rodiny do ulíc, musí im ponúknuť dôvod zostať. Trnavský jarmok ich tento rok ponúkol hneď niekoľko.

Jarmok ako kultúrny lakmusový papierik

Tohtoročná Trnava ukazuje jednu dôležitú vec. Jarmoky už nie sú iba o predaji. Sú o identite mesta. Trnavský jarmok sa snaží naraz hovoriť niekoľkými jazykmi. Historickým cez Bela IV. a Tyrnu. Ľudovým cez folklór. Remeselným cez trh. Popkultúrnym cez koncerty. Rodinným cez rozprávkový svet. A napokon aj čisto komerčným cez kolotoče, gastro a všetko, čo k veľkému mestskému jarmoku prirodzene patrí. Nie všetky tieto vrstvy spolu dokonale splývajú. A možno by ani nemali.

Najväčšou slabinou jarmoku je zároveň jeho najväčšia vlastnosť. Chce byť takmer všetkým pre všetkých. Výsledkom je široká ponuka, ktorá len málokedy nechá návštevníka bez programu, no zároveň môže pôsobiť roztrieštene.

Na druhej strane je práve táto roztrieštenosť obrazom súčasnej Trnavy. Historické mesto už dávno nie je historickou kulisou. Žije v ňom súčasná kultúra, obchod, rodiny, mladí ľudia, turisti aj obyvatelia, ktorí prišli jednoducho preto, že je jarmok. A možno práve preto nemusí byť Trnavský jarmok dokonale historický. Nemusí byť ani dokonalým festivalom. Stačí, ak si dokáže udržať vlastné napätie medzi minulosťou a súčasnosťou. Medzi Belom IV. a Katarínou Knechtovou. Medzi remeselným stolom a kolotočom. Medzi rytierskym turnajom a LED korunkou. Práve v tomto zvláštnom mixe je Trnavský jarmok najviac Trnavou.