Kocka je hodená

Prológ

Kto by niekedy nerozmýšľal, čo by bolo, keby? Je to otázka stará ako ľudstvo a rovnako stará je túžba dostať druhú šancu. Literatúra aj film sa k nej vracajú znova a znova. Raz ako k rozprávke, inokedy ako k tragédii. Najčastejšie však ako ku komédii, pretože predstava, že by sme mohli svoj život vymeniť ako zle vybraný darček, je v podstate smiešna. A zároveň trochu smutná.

Francúzski autori Patrick Haudecoeur a Gérald Sibleyras z tejto túžby urobili konverzačnú komédiu, ktorá im priniesla nomináciu na Moliérovu cenu za najlepšiu francúzsku hru. Do slovenčiny ju preložila Martina Mašlárová, ktorá je zároveň dramaturgičkou inscenácie. Réžie sa ujal Jakub Nvota. Premiéra sa v Trnave konala 23. októbra 2026.

Pastis a staré historky

Situácia je jednoduchá a dôverne známa. Starí spolužiaci sa po rokoch stretnú na víkend v dome jedného z nich. Griluje sa, pije sa pastis, spomína sa na mladosť a preberajú sa novinky. Kto sa oženil, kto sa rozviedol, komu sa darí a kto sa len tvári, že sa mu darí.

Takéto stretnutia pozná asi každý. Prvé minúty sú plné objatí a úsmevov. Potom príde prvá spomienka, prvý vtip na niečí účet a prvé ticho, ktoré trvá o sekundu dlhšie, než by malo. Priatelia z mladosti sú zvláštni svedkovia. Pamätajú si nás takých, akí sme boli, a preto najlepšie vidia, čím sme sa stali.

Práve v tejto obyčajnosti je sila francúzskej konverzačnej komédie. Je to žáner, ktorý Francúzi vybrúsili do dokonalosti a ktorý slovenské javiská dlhodobo milujú. Netreba v ňom veľké udalosti, stačia ľudia, ktorí sa poznajú až príliš dobre. Každá veta môže byť vtip aj výčitka a každé priateľské podpichnutie skrýva desaťročia spoločnej histórie.

Uprostred tejto zdanlivej idylky stojí Sebastián. Kým ostatní pôsobia spokojne, jemu sa rúca kariéra aj manželstvo. Je tým, kto sa v kruhu priateľov smeje najmenej úprimne. A potom sa v jeho rukách ocitne kocka.

Životy, ktoré sme nežili

Čarovná kocka otvorí hru, ktorej pravidlá nik celkom nepozná. Sebastián začne vstupovať do alternatívnych realít, kde jeho život vyzerá úplne inak. Je to fantastický prvok, no inscenácia ho nepoužíva ako efekt. Je to skôr zrkadlo, v ktorom sa postavy, a s nimi aj diváci, vidia z nečakaného uhla.

Divadlo je na takéto hry ako stvorené. Kým film by alternatívne svety ukázal cez zmenu lokácií a strih, javisko musí pracovať s fantáziou. S niekoľkými ľuďmi, jedným priestorom a dohodou s divákom, že tomu uverí. Práve v tom je kúzlo. Stačí zmena svetla, tónu alebo gesta, a sme v inom živote.

Čo presne sa v jednotlivých verziách Sebastiánovho osudu odohrá, tu prezrádzať nebudeme. Napokon, aj o tom je komédia. O prekvapení a o tom, že vysnívaný život nemusí byť automaticky šťastnejší. Čo nám z diaľky pripadá ako výhra, môže mať zblízka celkom inú tvár. A potom je tu otázka, ktorá zostáva visieť vo vzduchu. Čo ak sa už nedá vrátiť?

Hra je predovšetkým vtipná. Smiech prichádza v rýchlom slede a sála sa mu ochotne poddáva. Humor tu nevychádza z lacných gagov, ale zo situácií a z postáv, ktoré sú nám bližšie, než by sme si chceli priznať. Pod povrchom však zostáva niečo, čo si divák odnáša domov. Tichá pripomienka, že náš jediný skutočný život si zaslúži viac pozornosti, než mu zvyčajne venujeme.

Päť hlasov, jeden súzvuk

Konverzačná komédia stojí a padá na hercoch. Nemá sa za čo schovať, nemá veľkú výpravu ani spevácke čísla. Je len dialóg, tempo a súhra. Pointa, ktorá príde o pol sekundy neskoro, nezaberie. Replika vyslovená bez presvedčenia zapadne. Je to disciplína, ktorá na prvý pohľad pôsobí ľahko, no vyžaduje presnosť hodinára.

Trnavský súbor ukázal, že ju ovláda. V centre príbehu stojí Michal Jánoš ako Sebastián, postava, ktorá nesie na pleciach celý príbeh aj všetky jeho premeny. Okolo neho vytvárajú pestrú partiu Martin Kochan ako Gabriel, Eva Gribová ako Mariana, Katarína Novotková ako Valéria a Tomáš Vravník ako Filip.

Pätica funguje ako dobre zohraný orchester. Každý má svoju farbu a svoj rytmus, no nikto nehrá sólo na úkor ostatných. Divák verí, že títo ľudia sa naozaj poznajú roky, že majú spoločné historky aj staré krivdy. Práve táto súhra je dôvodom, prečo pointy sedia a smiech neutícha.

Za oponou

Komédia, ktorá pôsobí ľahko, je výsledkom poctivej práce mnohých ľudí. Svet víkendového domu na vidieku vytvorila scénografka Katarína Žgančíková. Je to priestor, v ktorom sa dá oddychovať, ale aj miesto, kde sa začnú otvárať staré rany. Postavy obliekla kostýmová výtvarníčka Katarína Hollá a hudbu k inscenácii zložil Kamil Mikulčík.

Spolu s režisérom Jakubom Nvotom a dramaturgičkou Martinou Mašlárovou vytvorili inscenáciu, ktorá drží tempo a nestráca srdce. Na preklade komédie záleží viac, než sa zdá. Humor je krehká vec a slovná hračka, ktorá funguje v Paríži, nemusí fungovať v Trnave. Tu však sedí a znie prirodzene, akoby hru písal niekto, kto pozná aj naše víkendy s priateľmi.

Opona

Keď sa po zhruba dvoch hodinách a dvadsiatich minútach vrátane prestávky rozsvietilo, sála sa postavila. Potlesk trval dlho. Bol to ten druh potlesku, ktorý nie je len zdvorilosťou, ale poďakovaním. Pre premiéru je to najlepšia možná recenzia, akú môže publikum napísať.

Premiéra je pre každý súbor zvláštny večer. Je to chvíľa, keď týždne skúšania prvýkrát narazia na skutočné publikum a ukáže sa, či vtipy fungujú aj mimo skúšobne. V Trnave fungovali.

Epilóg pri pohári vína

Večer sa však oponou neskončil. Divadlo pripravilo pre hostí malé posedenie s pohárikom vína. Akoby sa víkend priateľov z javiska presunul do foyer. Diváci zostali, debatovali a smiali sa na scénach, ktoré ešte doznievali. A nejeden sa určite zamyslel, čo by spravil on, keby mal v ruke tú kocku.

Je v tom pekná symetria. Hra o priateľoch, ktorí sa stretnú pri pohári a rozprávajú sa o živote, sa skončila tým, že sa pri pohári stretli diváci. Divadlo tak na chvíľu prestalo byť len miestom, kde sa pozerá. Stalo sa miestom, kde sa ľudia stretávajú.

Môj šťastný deň je inscenácia pre všetkých, ktorí majú radi inteligentný humor s ľudským presahom. Je vhodná pre divákov od 15 rokov a na repertoári Divadla Jána Palárika na Trojičnom námestí v Trnave bude aj v najbližších týždňoch, napríklad 4. a 25. novembra či 9. decembra. Ak hľadáte večer, po ktorom odídete s úsmevom a s malou otázkou v hlave, kocka je hodená.