Klopačka, ktorá namiesto poplachu ohlásila swing

Existuje čosi zvláštne poetické na tom, keď priestor postavený na signalizáciu ťažkých baníckych zmien odrazu hostí krehké saxofónové frázovanie a improvizované sólo na kontrabase. Presne to sa v sobotu 22. augusta odohralo v historickej špaňodolinskej klopačke, kde si International Jazz Festival pripomenul už svoj 22. ročník.

Dedina, ktorá si žáner nevyberá, ale vrství ich

Špania Dolina si za posledné roky vybudovala povesť miesta, kam si hudba akoby sama nachádza cestu. Country, bluegrass, rock aj metal si tu už našli svoj víkend, organ znie z kostola a folklór v uliciach. Táto žánrová otvorenosť má však aj druhú stranu mince. Hrozí pri nej, že sa z miesta stane len generický priestor pre akúkoľvek kultúrnu kulisu. Jazz v tomto výpočte nebol výnimkou. Sobotný večer síce pôsobil ako logické vyústenie lokálnej dramaturgie, no zároveň otváral otázku, či ide o vedomú koncepciu, alebo len o ďalšiu položku v kalendári Leto na dedine.

A napriek tomu bol rozdiel oproti veľkým letným festivalom citeľný. Tam, kde masové podujatia potrebujú stovky decibelov a hlavné hviezdy na udržanie pozornosti, tu stačil komorný priestor bývalej klopačky a program postavený na remesle. Namiesto honby za masovosťou išlo o zámernú intimitu. Otázkou zostáva, či je táto komornosť estetickou voľbou, alebo skôr nutným vyústením kapacitných a finančných možností.

Od oprašovania tradície po autorský neklud

Program od 17.00 do 21.00 h postavil vedľa seba tri prístupy k jazzu. Nekopírovali sa, no len zriedka sa dostali do skutočne riskantného dialógu.

Traditional & Revival Band prišiel s váhou 65 rokov existencie. Líder Vlado Vizár, gitaristka a speváčka Patrícia Páleníčková, kontrabasista Enea Bari, bubeník Denis Čapkovič a hosťujúci saxofonista Pavel Pondelík predviedli remeselne čistý dixieland a swing. Ich vystúpenie síce pripomenulo, že tradícia na Slovensku žije, no miestami sa pohybovalo na hranici muzeálneho exponátu. Nechýbala mu elegancia, ale chýbala mu väčšia žánrová drzosť.

Matej Olah Trio predstavil generačný aj estetický posun. Mladší, vo Valencii a na JAMU kovaný prístup gitaristu Mateja Oláha, podporovaný Denisom Čapkovičom a skúseným Jurajom Griglákom, priniesol potrebný prúd čerstvého vzduchu. Ich kompozície stavali na rovnováhe medzi štruktúrou a improvizáciou, no v komornom priestore Klopačky občas pôsobili až príliš akademicky sviežo.

Najvýraznejší dramaturgický posun tak prinieslo viedenské trio Slowklang. Amina Bouroyen, Robin Gadermaier a Robert Unterköfler stavali na autorských kompozíciách plných napätia a nekonvenčného groovu. Práve ich vystúpenie narušilo hroziacu nostalgickú náladu večera a festivalu dodalo skutočný medzinárodný aj estetický presah. Bol to moment, kedy festival prestať hrať na istotu.

Malá mierka, otvorené otázky

Za 10 eur vstupného diváci nedostali len štyri hodiny hudby, ale aj model na zamyslenie. Podpora Banskobystrického samosprávneho kraja, Rakúskeho kultúrneho fóra, Hudobného fondu a organizátorov z Jazzar o.z. a Klopačky umožnila udržať podujatie bez veľkých komerčných ustúpení.

Sobotný večer v Španej Doline ukázal, že kultúrne podujatie nemusí byť veľké, aby malo zmysel. Otázkou pre budúce ročníky však zostáva, či mu komornosť stačí ako trvalá nálepka, alebo dokáže v budúcnosti priniesť aj viac odvážnejších dramaturgických výziev.